Jedna kamarátka mi položila otázku: „ Ako sa máš? “
Hovorila som o tom ako sa cítia moji najbližší, čo porábajú, …
No ona mi položila druhý krát tú istú otázku: „ Ako sa máš TY? “
Zostala som prekvapená. Čo sa ma to pýta? Nikdy som sa nazamýšľala nad tým, ako sa môžem cítiť ja sama.
Vždy som riešila mojich najbližších, ktorí bolo odkázaní na moju pomoc. Ani by ma nenapadlo myslieť sama na seba.
No prišiel čas, keď som začala čítať motivačné knihy o pozitívnom myslení.
Vety: Maj rada sama seba. Mysli na seba. Venuj sa sama sebe, mi boli úplne cudzie. Čo to čítam? To naozaj môžem mať rada sama seba? Nie je to sebecké? Ako sa to dá?
Čas plynul.
Veľa som čítala a premýšľala nad myšlienkami a afirmáciami, ktoré som si vytlačila, aby som ich mala neustále na očiach. Začala som sa meniť. A uvedomila som si, že mám právo vyložiť si nohy, prečítať dobrú knihu a spokojne vypiť kávičku. Zrazu som mala čas aj na svoje koníčky.
Konečne mi moji najbližší začali viac pomáhať.
Stačilo sa občas vzoprieť a povedať NIE. Priznám bolo to náročné. A hlavne, keď som počúvala výčitky v podobe: „ Ty si sa zmenila.“ „ Už sa ti nič nechce robiť.“ Zlenivela si.“ Bolelo to.
Zo začiatku sa niečo v mojom vnútri búrilo. Bolo to moje Ego, ktoré ma presviedčalo o tom, že musím byť v neustálom strehu. Žiť život niekoho iného a prispôsobovanie sa druhým je normálne. Robiť čo povedia iní, veď to je bežné. …. Báť sa čo povedia susedia?
Moje vnútro ma utvrdzovalo v tom, že je najvyšší čas začať žiť život podľa svojich predstáv. Načúvala som svojej intuícii, vďaka ktorej som pochopila veľa vecí.
Ak som začala mať pochybnosti, vracala som sa ku knihám a krásnym myšlienkami, ktoré ma vždy naštartovali a dobili.
Starosti a trápenie, ktoré som prežívala dennodenne zrazu sa mi zdali ľahšie. Celý život bol jednoduchší. Stačilo venovať čas aj samej sebe.
Rovnováha musí byť.
„ Kde si bola doteraz? Čo robíš? Treba ísť vonku nakŕmiť hydinu. “ počúvam z izby.
Už nevládzem. Nechcem mať plný dvor hydiny, okolo ktorej treba robiť. Nebaví ma to. Radšej by som si sadla na hojdačku a prečítala niekoľko strán z obľúbenej knihy. No musím ísť von. Pre pokoj v rodine treba robiť čo mi prikážu. Skontrolujem sliepky. Zdá sa, že sú v pohode. Ešte nazriem na záhradu, kde sa pasú jahňatá. Jedno kozľa preskočilo ku kvietkom. Zasa mi zničilo krásne rozkvitnuté ľalie. Včera som ratovala maliny a dnes kvety. Poobzerám sa po záhrade a zisťujem, že tráva rastie ako z vody. Treba kosiť, nestačia živé kosačky. Jahňatá a kozlence nestíhajú vypásať trávu.
To zas bude rečí pri kosení. Ako on nevládze. Zle kosí krovinorez. Nejde mu to. Ruky ho bolia.
Ja len prevraciam očami a hovorím: „ Veď si sadni, nerob. Urobím to sama. Pomôž mi aspoň tým, že postrážiš dieťa.“ No počujem: „Ty to musíš stíhať. Mne je zle. Nohy ma bolia.“
Vypínam kosačku a namiesto nej počujem krik: „ Poď dnu. Treba tu robiť.“ Nestačím si vydýchnuť. Som smädná. Chcem sa napiť. Nestíham. Musím ísť pomáhať.
Je večer. Ledva sa vlečiem do postele. No ešte predtým sadám na stoličku a cítim slzu na krajíčku. Prečo musím byť len v strehu? Prečo nechápe, že si chcem oddýchnuť.
…………………………………………………………………………………………………………………………………………..
„ Láska, sadni si. Nesiem ti zákusok. Poď si dať.“ Počujem ako na mňa volá môj muž.
„ Nie, nie, ešte popolievam kvietky.“ odpovedám.
„ Čo ti treba pomôcť? Ukáž urobím ja. Už choď do altánku a sadni si.“
Sadám na hojdačku a užívam pokoj. Relaxujem. Prichádza môj muž a spolu si pochutnávame na koláčiku. Pýta sa ma ako sa cítim. Odpovedám: „ Úžasne, toto mi príde ako sen. Nič nerobiť, len oddychovať.“
„Užívaj si to, zaslúžiš si.“ Počujem pri mojom uchu. Cítim dotyk a pohladenie po tvári. Bozk na pery ma napĺňa úžasom. To naozaj môžem žiť takýto život?
Iveta B.
Vďaka pozitívnemu mysleniu sa dá prežiť krásny život.